Příběh Míši

Rada by som sa aj ja podelila o skúsenosti s dermatilomániou. Spoznala som ju pred 14 rokmi v období puberty. Prvé náznaky prichádzali už v detstve, keď som si v napätí okusovala nechty, vnútornú časť pier, „vyrábala“ lupiny vo vlasoch. To našťastie nebolo tak viditeľné a detstvo som prežila radostne, v kruhu kamarátov. Pomery doma neboli tak zlé, žila som s matkou a jej rodičmi v dome na dedine. Okrem otca mi nič podstatné nechýbalo aj keď peňazí nebolo nazvyš a žili sme skromnejšie. V škole som patrila medzi najlepších žiakov, no mama chcela vždy odomňa ešte viac. Jednoducho, akékoľvek chyby neprichádzali do úvahy a tak som bola slušné, poslušné a usilovné dievča. Vždy som ju vnímala ako veľmi dominantnú a nikdy som sa nevzoprela.

Všetko sa otočilo v puberte, keď sa zmenilo moje vnímanie okolia aj samej seba. Prvé „útoky“ neboli také vážne, ani pocity po nich. Hoci boli pravidelné, tvár sa hojila rýchlo a ja som zvládala žiť ako doposiaľ. Postupom času sa to zhoršovalo, pred zrkadlom som trávila stále viac času a poškodzovať som si začala aj ruky, neskôr chrbát, hrudník, nohy. Vtedy som to už neustála a prichádzali prvé úzkosti a depresie. Pocity menejcennosti, zlyhania a neustále prehodnocovanie života a priorít. Zrazu pre mňa nebolo nič dôležité a predstava budúcnosti bola veľmi hmlistá, nevedela som čo so životom. Základ v tom čase bol hlavne prežiť, pomáhal mi k tomu vzťah teraz už s otcom našich dvoch úžasných detí. Bol mi oporou od mojich 15 rokov.

Vďaka dermatilománii som sa dostala 2x do psychiatrického zariadenia, kde mi bola zrejme milne diagnostikovaná bipolárna porucha osobnosti. V čase sebepoškodzovania, teda škrabania a vytláčania som trpela depresiami a sociálnou fóbiou, boli dlhé týždne keď dom nedokázala vyjsť von z domu, pri všetkej snahe. Pokožke a jej nedokonalostiam som venovala niekoľko hodín denne a obrazu v zrkadle som sa bála. Vyzerala som akoby som mala tvár spálenú, neexistovali zdravé miesta. Dodnes žasnem nad tým, že sa dokážu aj také rany zahojiť, pretože dnes vo veku 28 rokov mam pokožku ako dieťa.

3x som zanechala štúdium na vysokej škole, a rozhodla som sa nepokračovať. V období keď som sa „držala“ (akýmkoľvek spôsobom som sa snažila odpútať od myšlienky na svoje telo, často pod vplyvom akloholu) tak som vykazovala známky mánie, všetko som zvládala, stíhala, pre okolie som bola očarujúca a vyhľadávaná. Samozrejme, po týždňoch izolácie, som mala chuť si vynahradiť všetko a hneď, sľubovala si že už nespadnem naspäť a vychutnávala som si každý moment bytia. Až vďaka Lucke som zistila že existuje pojem dermatilománia. Lekári si ma prezerali ako zvláštny exemplár, každý mal svoju teóriu a tvrdil niečo iné. V skutočnosti každá technika, ktorú mi radili mala presne opačný efekt. Tabletky samozrejme nezaberali.

Všetko sa zlomilo dňom keď som sa pokúsila svoj život ukončiť. Po prebratí z kómy som si uvedomila, že som dostala príležitosť začať úpne nový život a pochovala som staré ja aj s dermatilomániou. Založili sme si s priateľom rodinu, kúpili dom ďalej od pôvodného bydliska a vytvorili si úplne nový svet. Každé ráno ďakujem že som sa dostala von z „väzenia“ aj keď ho stále nosím so sebou a reálne stále hrozí, že sa raz do toho pekla zase dostanem.

Samozrejme, sú dni keď moja pleť nie je bezchybná, a ruky automaticky siahajú po nedokonalostiach. Myšlienka na to o čo všetko by som prišla a na pocity ktoré už nikdy nechcem zažiť je však silnejšia. Riešenie problémov bez ventilovania cez pokožku je veľakrát ťažké a náročne, ale o to väčšia je radosť z každého úspechu. Držím palce všetkým, ktorí si prechádzajú touto závislosťou. Nestrácajte nádej a neberte život tak vážne 🙂 V skutočnosti je krátky a naozaj krásny, nemusí byť dokonalý.