Příběh Martiny

Volam sa Martina, mam 33 rokov a prvykrat idem nahlas povedat: Ano mam dermatilomaniu!!! Priznala som si to niekedy minuly rok, ked som zadala do googlu: zavislost na vytlacani. Objavili sa mi nejake clanky v anglictine a bolo toho fakt nejak malo. Priznala som sa kamaratke, ktora sa mi zdoverila s bulimiou- odlahlo mi, ale nic nevyriesilo. Dermatilomania mi vzala vsetko: usmev, slobodu, bezny zivot, moju tvar, radost… Neustale skriabanie a vytlacanie tvare mi uz berie energiu, neznasam sa a hlavne vtedy ked sa moje „ulovky“ pýšia na kachlickach v kupelni alebo na zrkadle. Ale už bolo toho dost!!!
Ako deti sme s bratom mali všetko, otec robil dlhe roky v Nemecku, a ja som bola vzdy radsej ked bol prec. Skolku si pamatam matne, a od prvej po stvrtu triedu som byvala u babky. Dodnes neviem preco, ale mala som to blizsie do skoly. Az ked som nastupila do piateho rocnika inej zakladnej skoly (zameranej na sport) som isla byvat naspat k rodicom. A tam si toho pamatam už viac.
Alkohol u otca zohraval hlavnu ulohu, taktiez tyranie matky a mojho brata. Mama je ta najlepsia na svete-ktora si to nezasluzila, len strach z neho bol vacsi. Otec bol inak velmi pracovity. Trpeli sme to až do mojej dospelosti a po smrti babky (otcovej mamy u ktorej som byvala) sme sa nastahovali do domu. Brat zostal so svojou zenou v byte kde sme byvali my. Vzdy som mamu branila, ale on si uz nasiel vzdy taky cas aby boli sami. Matka mi samozrejme nikdy nic nepovedala aj ked som videla ze bolo zle. Velmi to na mna psychicky vplyvalo a NENAVIST bola obrovska.

Az jedneho dna presne pred 4 rokmi ju zbil tak, ze skoncila na pohotovosti. Za 3 dni som nasla byt, kde som sa aj s mamou nastahovala.  Samozrejme sa po mesiaci k nemu vratila, ale ja nie. Zostala som v byte sama takze neviem co sa dialo doma a ani som to nechcela vediet. Kvoli mame som sa vzdy branila osamostatnit-bala som sa o nu. Odvtedy som otca nevidela.

V tom case som navstivila jednu zenu-dnes už kamosku ktora sa zaobera KINEZIOLOGIOU – metodou odblokovania emocionalneho stresu. Posilnuje schopnost vybrat si po com tuzime a urobit krok dopredu. Počas odbloku ma vratila do obdobia dietata ked otec ublizoval matke. Mala som zavrete oci a velmi silne vypatie a kricala som nech mame neublizuje. Prosila som nech nam da uz konecne otec pokoj. A vtedy mi polozila otazku: Co si ako dieta želam. Odpovedala som jej s placom: že chcem aby sme boli traja. Potom som otvorila oci, musela ma ukludnit strasne som plakala a s tym placom prisla aj ulava.

O tyzden otec zomrel. Teraz je tomu 3 roky. Moja myslienka bola taka silna,že som chytila vycitky. Zabila ho kosacka pri koseni travnika. Skoncil mi najom v tom byte a prestahovala som sa naspat k mamine kde žijeme spolu aj s mojim priatelom.

Ako dieta si spominam na obhryzanie kože okolo nechtov – do krvi. Mama mi vzdy nadavala ze mi da cervenu papriku na prsty. Na strednu skolu som isla odbor kozmeticka, kde vytlacanie tvare mi nerobilo ziadny problem. Prave naopak. Postupne ako si spominam moja dermatilomania presla viacerymi fazami:

-skriabanim v hlave (dnes to už nerobim)

-vytlacanie dekoltu (teraz uz len skrabem)

-jeden cas ruky tricepsy dnes uz vobec

-a najviac si to odnasa tvar, krk-spodok brady, ramena a chrbat (pri tychto castiach sa viem zabudnut na hodiny)

Pred tromi mesiacmi som zacala chodit na jogu. Prvykrat ma vzala svagrina pred 2 rokmi,joga ma uchvatila ale kvoli urazu som nemohla chodit. Kazda moja myslienka bola a je venovana dermatilomanii, ako nad nou zvitazim a ze chcem byt opat zdrava. Moja myslienka vysielana tam hore my zoslala Vas Lucka, verim tomu. Posledne obdobie som uz pri drzani zrkadla bojovala a stalo ma vela sil zvladnut to, ale nikdy to nevyslo. Po prebrati z tranzu som mavala hrozne pocity, dokalicenu tvar, už ma ten kolobeh tak pohltil, ze uz nevladzem s tym zit.